Jedna žena, Oni, zapečené jej tradičné afganské chlieb pre nás, aby si, ako sme sa bavili okolo stola ich bojov, ich turbulentné cesty do Kanady, a ich sny pre bohaté budúcnosti pre ich deti. Huma spí na gauči v jej malom byte Burnaby so svojimi dvoma dospievajúcimi synmi v jednej spálni. Jej manžel zostal v Rusku, kde rodina pôvodne utiekli počas vojny. Ona chýba mu, a chýba aspekty svojho bývalého života ako prvý Kábule tieto ženské televízne hostiteľa v 70 rokoch, well-known and well-respected.

Napriek čelí strašnej chudobe av niektorých prípadoch rasizmus vo Vancouveri, a napriek tomu, že naučiť sa nový jazyk a zvyky, ktoré boli úplne cudzie im, Huma a ostatné ženy vyjadrené radosť v živých tu. Možnosť žiť v Kanade bola niečo, čo cenil. Minuli ich rodinných príslušníkov späť do svojich domovských krajinách by, a ich príbehy sa mi prianie, aby sa Vancouver ešte bezpečnejšie, more inclusive place for them to thrive.

Skôr než pasívne obetí okolností, Vidím utečenci aktívne prispôsobuje svojej novej kultúrnej krajine, a formovanie interkultúrne vzťahy, ktoré dodávajú zmysel nielen ich životy, ale do života ľudí, ktoré prijali, vrátane mňa. Žasol som nad zvedavosti ženské a otvorenosti a pýtal som vlastnú schopnosť zostať takto, keby som bol vrhnutý do nového kultúrneho prostredia. Príležitosť načúvať ich príbehom rozšíril svoj vlastný názor zdieľanej kultúry: ženy zostávajú otvorené prijatie novej názory a zároveň vyjadruje rôzne časti ich kultúrnej identity so svojimi novými priateľmi, kolegovia, a susedia, parts they cherished close to their hearts.

Pre multikulturalizmus politika mať zmysel na úrovni Spoločenstva, sme spoliehať na určitej úrovni otvorenosti medzi Kanaďanov a nováčikovia, na našej schopnosti vidieť sami odráža v iných, a nakoniec, na našej ochote preklenúť priepasť medzi "nami" a "oni", takže nám zostáva len a predovšetkým, "Us".

- Lindsay vo Vancouveri